Malé víťazstvá, ktoré Bratislava potrebuje ako soľ

Autor: Júlia Poláková | 17.9.2014 o 6:46 | Karma článku: 6,14 | Prečítané:  946x

Aj osadenie spomaľovača na podnet, ktorý napíšete samospráve, môže byť motiváciou a dôkazom toho, že Bratislava sa môže zmeniť. Nie prostredníctvom nadávok a pesimizmu, ale reálnymi činmi a snahou čosi zlepšiť.

V sobotu pred obedom mi zazvonil telefón. Volala mi kamarátka, asi dve minúty pred tým, ako sa u mňa zastavila na kávu. O pár sekúnd mi vysvetlila prečo – prechádzala cez tú istú cestu, ktorú denne križuje množstvo ďalších chodcov, a tak, ako oni, si všimla zmenu. Na mieste, kde sa už niekoľkokrát tesne minuli auto s električkou, je osadený nový spomaľovač. Naplnil ma pocit zadosťučinenia.

Prečo? Lebo presne 5. februára 2014 som stratila trpezlivosť s bezohľadnými vodičmi i s neustálou obavou prejsť cez priechod bez ohrozenia, otvorila som si internetový vyhľadávač a začala som intenzívne zisťovať, aké sú možnosti, keď chcem ako Bratislavčanka REÁLNE, teda s viditeľnými výsledkami, zmeniť niečo, čo mi v mojom okolí dlhodobo vadí.

Narazila som na webstránku, kam môžu ľudia online posielať podnety spolu s fotografiami. „Podnety sú komunikované so samosprávou a ich riešenia tak budú s Vašou pomocou pod spoločným drobnohľadom verejnosti,“ sľuboval mi popis portálu. Dala som mu teda šancu.

 

Na začiatku bola... aktivita

„Nutnosť osadiť retardér na križovatke Vajnorská – Škultétyho“, znel môj podnet, a keď si čítam jeho text s odstupom, vidím, ako veľmi ma vtedy poháňal hnev a fakt, že natoľko alarmujúci problém (minimálne pre ľudí, ktorí cez úsek každý deň prechádzajú) by bolo možné aspoň sčasti vyriešiť jednoducho, rýchlo a, pevne dúfam, aj na dlhšiu dobu.

Tak prečo sa tak nedeje? Pýtala som sa dookola a už som s tým bola možno aj trocha otravná. Namiesto neustáleho nadávania, skepsy a pesimizmu som sa konečne rozhodla o môj názor podeliť verejne a „zatlačiť“ tam, kde by to mohlo mať efekt.

A v čom spočíval ten toľko zmieňovaný problém? Opisujem ho v texte podnetu, ktorý zrejme pre niekoho na prvý pohľad nekorešponduje s názorom mladej Bratislavčanky, skôr niekoho staršieho, no faktom je, že bez ohľadu na to, koľko má človek rokov, koľko skúseností počas života nadobudol a aké má postavenie v spoločnosti (to všetko je dnes veľmi relatívne, čo si budeme klamať...), som v danej chvíli cítila, že k tomu rozhodne mám čo povedať.

Kritika vás nestopne, ak veríte svojej pravde

V „sťažnosti“ som opísala, aké ťažké je prejsť cez dva priechody pre chodcov, a aké ľahké by to mohlo byť. Že križovatka nevyhovuje chodcom, medzi ktorých dennodenne patrím aj ja, a že naopak, dáva vyniknúť vodičom, ktorí uprednostňujú rýchlosť pred bezpečím okolia, či dokonca nerešpektujú dopravné značenie a z „ odbáčacieho" prúdu pokračujú rovno. Zmienila som sa aj o tom, že z miesta, kde sa križujú električkové koľaje s dráhou áut, sa často ozýva povestné varovné „rinčanie“, ktoré už neraz zakončila aj nepekná kolízia.

Už o deň neskôr mi prišiel e-mail oznamujúci, že niekto sa zapojil do diskusie pod mojím podnetom. Nadýchla som sa, lebo som predvídala všeličo, a začala som čítať. Napísala „mi“ jedna pani. Je pravda, že ma jej názor nenechal vlažnou, takže som hneď aj zareagovala. Každý si môže komentár prečítať na stránke sám a spraviť si vlastný názor, nechcem pani osočovať. Poviem len, že k môjmu rozhodnutiu a pohľadu na dopravnú situáciu vo vybranom úseku nebola veľmi lojálna.

Takisto si ešte dovolím z neho podčiarknuť časť o tom, že „vodiči sa len snažia bezpečne prejsť čo najrýchlejšie“ (nevylučuje sa jedno s druhým, keď hovoríme o jazde cez priechod s chodcami?) a vetu „ako chodec sa, pani Poláková, neviete vcítiť do vodičov“ – áno, toto sa niekedy stáva, ale ja som piaty rok aktívna vodička a s čistým svedomím hovorím, že jazdím opatrne, ohľaduplne a nikdy sa nesnažím „bezpečne prejsť čo najrýchlejšie“.

Čakanie sa sem-tam aj vyplatí

Začiatkom mája som už pomaly prestávala dúfať, že sa veci takpovediac pohnú. Myslela som si, že nielen správcovia stránky, ale aj samospráva dali tichý súhlas pani Dade a podobne zmýšľajúcim Bratislavčanom. V utorok 20. mája som však dostala malý darček k blížiacim sa meninám v podobe mailu, ktorý mi oznamoval, že podnet bol odoslaný samospráve, a následne oddeleniu dopravného inžinierstva magistrátu.

Odpoveď bola uspokojujúco komplexná a obsiahla aj tvrdenia o tom, že na danom úseku už boli v minulosti prijaté opatrenia, no od septembra 2013 nebolo jedno z nich zrealizované. Môj nápad teda pridali k pôvodnému zámeru a voilà! Moje riešenie sa napokon odborníkom   nezdalo byť natoľko nesystematické, ale naopak...

Približne pred mesiacom pribudlo na vozovke vodorovné dopravné značenie, ktoré upozorňuje vodičov, aby boli ostražití pri zmene smeru jazdy doľava k supermarketu (paradoxne, niekoľko dní po tom sa tu zrazilo auto s električkou...). Pravda je, že sa tak stalo až po tom, ako ho od septembra 2013 schvaľovali, a zároveň vyše polroka po tom, ako som napísala svoj podnet.

Dnes je však už na ceste aj spomaľovač, ktorý som si šla obhliadnuť a odfotiť. Na mieste ma čakalo menšie sklamanie – cestári ho (zrejme na pokyn nadriadeného) osadili ďalej, ako som si to predstavovala (toto som zatiaľ so samosprávou nekonzultovala). Rýchle prechádzanie niektorých vodičov pri odbáčaní teda zrejme nebude úplnou minulosťou.

Snažím sa však na to pozerať pozitívne, lebo situáciu, keď šoféri nerešpektovali dopravné značenie a ohrozovali chodcov tým, že pokračovali v ceste rovno, to snáď eliminuje. Takisto je „retardér“ pomerne výrazný a pevne verím, že v motoristoch vyvolá pocit, že treba spomaliť a dávať na úseku pozor. A hlavne pre mňa je symbolom toho, že sa dá niečo zmeniť, no treba pre to vyvinúť iniciatívu.

Tým sa dostávam k pointe, prečo toto všetko píšem. Lebo pocit bezmocnosti, ktorý sa drží mnohých Slovákov ako kliešť, je mnohokrát aj neoprávnený (a toto jednoznačne nie je len o jednom „rmalom " spomaľovači).  Pretože pesimistom nikdy život nepriniesol žiaden úspech a posun vpred. Lebo byť ticho už nemusí byť nikto z nás a ak chce niečo vo svete či svojom okolí zmeniť , musí byť aktívny a začať sám od seba.

Týmito vetami žijem posledné dni o to viac, že som sa po mesiaci a pol vrátila z Viedne. Teším sa z Bratislavy, z toho že som späť, hoci životnú úroveň nebudem, a hlavne ani nemám v záujme porovnávať. Chcem sa začať na moje rodné mesto pozerať ako na prostredie, ktoré je plné príležitostí, hoci aj nevyužitých. Má potenciál a bez reálnej snahy a pozitívneho uhla pohľadu to bude len miesto, o ktorom sa píše veľa nepekného, a ktoré nečakajú žiadne pokroky. Cítite ten rozdiel?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?